Ako som v predošlej časti naznačila, krásne chvíle s bábätkom a manželom bezprostredne po pôrode mi, bohužiaľ, neboli dopriate. Pri ošetrovaní popôrodných zranení sa zistilo, že sú rozsiahlejšie a po konzultácii s ďalším lekárom bolo rozhodnuté – museli ma okamžite operovať!

Na pár sekúnd mi predsa len doniesli Sabínku avšak to ma už „nakladali“ na vozík smer operačná sála. Zrazu som sa ocitla ako vo filme, kde sa vám pred očami mihajú iba tie obrovské stropné svetlá. Cestou som zazrela aj Harveyho a jeho strach v očiach. Moje emócie boli naozaj veľmi zmiešané. Radosť z narodenia dieťaťa vystriedal strach o život, o to, čo bude. Bola to moja prvá hospitalizácia v živote, prvý pôrod, prvá operácia v živote. Bála som sa, čo bude…

O pár hodín som sa prebrala na to, ako niekto hovorí moje meno. Rozhliadla som sa okolo seba. Podľa všetkého som bola na JIS-ke. Vošiel doktor a s úsmevom mi povedal, že aj keď to so mnou vyzeralo všelijako, dopadlo to dobre, a že sa mám ihneď ozvať Harveymu. Tú radosť na oboch stranách telefónu, keď sme sa počuli, si pamätám dodnes. Nevedela som sa dočkať kedy sa všetci uvidíme. Na moje veľké sklamanie som Sabínku vidieť na JIS-ke nemohla a mňa za ňou tiež ešte pustiť nemohli. Na výnimku za mnou pustili aspoň Harveyho, ktorý mi ukázal prvé Sabínkine fotky a videá. Bola krásna. A mala vlasy! Neverila som, že bude mať. Ja ako malá som bola do roka holohlavá.

Oznámili sme našim blízkym túto šťastnú správu a potom som vraj mala oddychovať. Ale ako? V hlave som mala tak rušno, že som to nevedela utíšiť. Čo všetko som zažila za posledných 24 hodín a čo ma ešte čaká? A čo je s mojím bábätkom, prečo s ním nemôžem byť? A akoby to nestačilo, z okna „JIS-kovej izby“ som videla rovno do okien nášho bytu. Bolo mi veľmi smutno. Že som tam, sama, bez bábätka a bez Harveyho. Do piatej ráno som sa prehadzovala a sledovala všetky ostatné ženy, ktoré privážali na izbu. Všetky po cisárskom reze. Bola som tam jediná „iná“. Aj lekári každú vizitu okomentovali slovami, že som „tá, čo vychytala všetky neštandardy pri pôrode“.

Na druhý deň doobeda som sa mohla konečne postaviť na nohy. Nechápala som, prečo z toho ten ošetrovateľ robí takú vedu. Veď sa postavím a pôjdem konečne za Sabínkou. Joooooj ale som sa mýlila. Nohy som mala slabé ako pavúk a z brucha, ktoré sa mi v ľahu zdalo už celkom ploché akúsi čudnú želatinu. Poobede sa naskytla šanca, že môžem vidieť Sabínku. Podmienkou však bolo, že na chodbe. Vedela som, že to neustojím :(… Takže na vozíku. Prišiel Harvey so Sabínkou a svokrovci. Konečne som ju držala v rukách!!!…Bola taká maličká a tichučká. Kto ma pozná, vie, prečo som sa čudovala :D. Moja radosť však netrvala dlho. Na chodbe bolo neskutočné teplo v porovnaní s vyklímovanou JIS-kou a ja som sa začala cítiť zle. Musela som si ísť opäť ľahnúť.

V priebehu dňa sa to však môj stav zlepšoval a k večeru sa ma chystali preložiť na normálnu izbu, teda, mala som nadštandard ale o tom by som radšej pomlčala, že v čom sa líšil od štandardnej izby…