Neviem ako iní rodičia, ale my sme so Sabínkou od malička pomerne často cestovali autom. Jej prvá dlhšia cesta (2 hodiny) bola keď mala asi 6 týždňov. A tak nejako prirodzene prišlo, že ma začala zaujímať téma: Autosedačka.

Pred Sabínkiným narodením som o autosedačkách vedela asi to, že sú potrebné, a že keď je dieťa malé, cestuje v tzv. vajíčku. Tak som teda ako umná a šetrná matka kúpila kočík 3v1 (čo som neskôr oľutovala ale o tom som už písala v časti o kočíku), ktorý obsahoval aj vajíčko – paráda! V tomto vajíčku sa mala voziť tuším do 11 kg, čiže približne do niečo vyše roka. Vyzeralo takto:

Tak sme si teda s ním jazdili, až kým sme cca v polroku nezistili, že jej je to vajíčko tesné na ramienkach. Všetky vložky sme už z neho vybrali, no nepomohlo to. Chtiac nechtiac sme teda museli otvoriť otázku väčšej autosedačky. Ako neskúsená v tejto oblasti som to riešila facebookovou anketou.

Z tejto ankety vyšiel prekvapivý výsledok. Otočná sedačka s isofixom! Wau! Otočná! A čo je to ten isofix? Bolo to pre mňa toľko nového. Určite som chcela isofix. A určite otočnú autosedačku. Jednoznačne to uľahčuje nakladanie a vykladanie dieťaťa z auta. A tiež polohovateľnú, keďže v autosedačke v aute hlavne spala.

Napokon padlo rozhodnutie na autosedačku slovenskej značky PETITE&MARS Reversal II Isofix Grey. V podstate jej nemám čo vyčítať. Používali sme ju v protismere do 15 mesiacov a v smere jazdy ju používame dodnes. Sabínka má takmer 4 roky. Jediné, čo by som jej vytkla je, že niekedy som mala pocit, že sa trochu hýbe a nesedí pevne.

Pomaly sa však začínam obzerať po novej autosedačke, a preto sa tentokrát na vás obraciam s prosbou o pomoc. Rozhodujem sa medzi osvedčenými značkami ako Britax, Cybex ale zaujala ma tiež pre mňa doteraz neznáma značka Avionaut. Tiež zvažujem, či ešte isofix a či polohovateľná, ktorých je v skupine od 18kg žalostne málo. Tak ak máte niekto dieťa v tomto veku a staršie, rada uvítam nejaké tipy :).

Keď som písala prvú časť tohto článku, ani som len netušila, že druhú časť budem písať tak skoro. Môj pôvodný plán bol napísať druhú časť vtedy, keď Sabínka začne spávať celé noci. A to v mojich predstavách bolo tak najskôr o rok. Ako sa však hovorí: „Človek mieni…“ a Sabínka od tohtoročnej Veľkej noci spí celé noci. Ale ako sme sa k tomu dostali sa dočítate nižšie…

Predchádzajúci článok som ukončila tým, že som teda v nádeji na dlhšie noci Sabínku „odstavila“ v 15 mesiacoch. Následne som stála pred rozhodnutím, že aké mlieko jej idem ponúknuť ako náhradu. Keďže dovtedy nemala žiadne umelé mlieko, bolo to o niečo ťažšie. V pôrodnici ochutnala Bebu ale keď som jej ho raz spravila doma, nechcela to piť. Potom na mňa niekde „vyskočilo“ mlieko Kendamil. Hneď ma zaujalo, pretože malo výborné zloženie bez všelijakých blbostí, ktoré mnohé dojčenské mlieka obsahujú. A navyše chutilo a voňalo ako naozajstné plnotučné mlieko. A chutilo na prvý šup aj Sabínke. Ale nezmenilo sa nič. Akurát som si sťažila nočné uspávanie. Bolo treba chystať mlieko, pri ktorom však nezaspala, a teda nás s Harveym čakala „striedačka“ nosenia na rukách.

Takéto večerné nosenie sme praktikovali asi do 18 mesiacov, kedy som už naozaj prestala vládať, a tak som si to uľahčila tým, že som si s ňou sadla na posteľ, držala som ju v náručí a hojdala sa s ňou posediačky až kým nezaspala, a potom som ju preložila do postieľky. V noci sa však stále budila na mlieko (ktoré sme medzičasom už nahradili plnotučným kravským) alebo na niečo iné a potrebovala sa buď nosiť na rukách alebo hojdať v kresle. Pritom sme vždy tŕpli, či sa po položení do postieľky nezobudí.

Neskôr sa mi ju už nechcelo prekladať do postieľky, keďže po prvom mlieku už bolo veľmi otázne, či preloženie do postieľky ešte zvládne, a tak spávala s nami v posteli. Zmenilo sa tiež postupne aj večerné uspávanie. Zrazu „stačilo“ pri nej ležať a spievať jej. Síce to trvá (áno, stále sme pri tom) aj hodinu ale cítim sa ako víťaz, že sme to dopracovali až sem :).

Takto sme fungovali celkom dlho. Medzičasom sa Sabínka v 21 mesiacoch super rýchlo odplienkovala (o tom vám tiež raz napíšem), a to nám pridalo nejaké nočné budenia na cikanie. A takto sme pokračovali ešte asi pol roka, kedy som začala mať obavu, že Sabínka pije priveľa mlieka. Keď boli „zlé noci“, bola schopná od večera do rána vypiť aj liter a pol mlieka! A to sa mi na taký malý žalúdok zdalo naozaj priveľa. Konzultovali sme to s doktorkou, ktorá povedala, že by sme to mali obmedziť, ale že to nie je vyslovene škodlivé.

Už ani neviem kto mi poradil dávať v noci namiesto mlieka čaj. V minulosti som to už párkrát neúspešne skúšala, ale teda dala som tomu ešte šancu. Nešlo to však inak ako s medom (predstavte si toho smajlíka, ktorý si zakrýva oči). A tak sme si fičali na čajíku až do osudného večera.

Tento rok sme na Veľkú noc išli do Banskej Štiavnice. Pred spaním sme štandardne nachystali čaj s medom, ktorý bolo treba v noci iba prihriať a podať Sabínke. A ona sa zobudila, vycikala sa a spala ďalej až do rána! Ráno som celá zošokovaná premýšľala, čo sme spravili inak a veľmi som chcela, aby sa to zopakovalo :D. A ďalšiu noc sa to stalo znova a znova aj celé dva týždne, čo sme tam boli. Bol to zázrak a vykúpenie zároveň. Síce tam predsa len bolo to jedno budenie ale to nerátam, pretože keď pred spaním vypije 300 ml mlieka a niekedy aj viac, musí sa zobudiť a vycikať.

Potom sme sa vrátili domov a ja som tŕpla, čo bude. Predsa len iné prostredie, čo ak sa to všetko vráti do starých koľají? A predstavte si, FUNGOVALO TO! A funguje doteraz! (klop, klop, klop)

A čo je záver tohto všetkého? Že touto mojou skúsenosťou som sa len utvrdila v tom, že je naozaj pravda, že deti do toho musia dorásť, aby prespali noc. Nedá sa ich prinútiť… Je to len na nás rodičoch, ako túto skutočnosť prijmeme. Či sa rozhodneme s ňou bojovať, alebo ju prijať. My sme sa s tým aj napriek nejakým pokusom o „nastavenie spánku“ zmierili. Čakali sme dva roky a trištvrte… Dúfam, že som vám týmto článkom dodala nádej, že raz to príde, prípadne dala tip na nejaké nové „triky“, ktoré ste ešte neskúšali. Tak vám prajem už len dobré noci :).

Dlho som rozmýšľala, kedy a či načať túto tému. Je to niečo tak prirodzené a zároveň tak komplikované. Spánok. Stále som to odkladala a čakala som na chvíľu, kedy budem vedieť víťazoslávne vyhlásiť: „Zvládli sme to!“. Avšak tento moment stále neprichádza. Tak chcem aspoň povzbudiť všetky mamičky, ktoré si myslia, že ich dieťa má problém so spánkom a pritom to možno tak vôbec nie je…

Za celý život som nevenovala spánku toľko pozornosti ako teraz. Prečo? Pretože moje dieťa patrí k tým horším spáčom. Za všetko stačí asi fakt, že od narodenia (aktuálne má 2 a pol roka) ešte neprespala celú noc. Dlho som sa s tým trápila, pýtala si rady, skúšala, plakala…a nakoniec som to prijala.

Myslím, že to začalo už v pôrodnici. Pamätám si na prvú noc po pôrode. Keďže som bola bez Sabínky, v hlave sa mi ozval taký hlas, ktorý mi hovoril, že by som asi mala spať, pretože toto je možno posledná noc, kedy sa môžem vyspať. Zároveň som však bola z toho všetkého tak rozhodená, všetky tie hormóny a bolesť a radosť súčasne, že som bola celú noc hore. Strih.

Ďalšiu noc som už bola so Sabínkou. Na tú noc nezabudnem nikdy. Tešila som sa a bála zároveň. Začala plakať. Hovorila som si, že bábätká predsa plačú. Plač však neustával. Vyšla som s ňou na chodbu, aby som nebudila spolubývajúcu s jej synčekom. Na chodbe bolo hrobové ticho. Všetky deti spinkali, iba moje stále plakalo. Mlieko som ešte nemala, (vraj jej stačilo kolostrum) tak ostával iba cumlík. Ani ten však veľmi nepomáhal. Zaspala ráno o piatej vedľa mňa na posteli. Ešte si pamätám ako som odháňala sestričku, keď mi prišla brať krv, pretože som sa bála, že ju zobudí. Až poobede som zistila, že chúďa asi plakala od hladu, keďže ten jeden deň bezo mňa jej museli dať niečo papať. Ale to je iný príbeh. Tu sa to teda celé niekde začalo.

Prišli sme domov ale nejako sa to nelepšilo. Hlavne noci. Nosili sme ju na rukách a čičíkali, spievali a hojdali sa v kresle hodiny. A potom sme po preložení do postieľky tŕpli, aby sa hneď neprebrala. Skúšala som aj presúvať postieľku lebo veď možno pomôže nejaké feng šuej, dávala som jej do nej moje tričko (vraj jej pomôže keď ma bude cítiť) a dokonca som ju kropila svätenou vodu ale nič sa nezmenilo :D. Stále som sa utešovala, že sa to časom zlepší, že je to bábätko a bábätká sa predsa v noci budia. Mala asi 6 týždňov, keď som ju v noci prestala prebaľovať, pretože ju to veľmi prebralo a hneď po zobudení som ju nakojila a ona spala ďalej. To bola paráda zrazu. Síce sa stále budila ale na 90% stačilo nakojiť. Budila sa asi každé dve hodiny. Nad ránom aj skôr. Potom prišlo obdobie keď mala asi pol roka, a ja som sa niekde dočítala, že takéto deti už nepotrebujú v noci jesť a sú schopné prespať noc. (HA HA HAAAA :D) Dostala som sa aj k jednej spánkovej poradkyni, avšak všetky jej dostupné (bezplatné) rady som už dávno mala vyskúšané, a teda som premýšľala ďalej. Pre svoje pohodlie som sa rozhodla aspoň prisunúť postieľku k našej posteli, aby som mala trošku viac miesta pri tej malej prísavke :).

Boli dni ľahšie a boli dni ťažšie. A ako sa hovorí, že zúfalý človek robí zúfalé činy, stalo sa to aj mne. Jedného dňa, keď mala Sabínka asi 8 mesiacov som sa rozhodla, že idem skúsiť tú „metódu kontrolovaného plaču“. Keď to takto vidím napísané, tak už to znie hrozne, nie to ešte praktikovať. No ale k veci. Ide o to, že dieťa uložíte spať a odídete. Ono samozrejme nie je zvyknuté, že nie ste pri ňom a začne plakať. A vy čakáte. Najprv 3 minúty, potom 5, 7 a potom za ním idete utešíte ho a idete zase preč. Prívrženci tejto metódy tvrdia, že dieťa si trochu poplače ale vo finále zaspí a naučí sa tak zaspávať samo. Poviem vám, bolo to najhoršie, čo som jej mohla urobiť. Plakala hodinu v kuse bez ohľadu na to, či som pri nej bola alebo nie. Ona plakala v spálni a ja v obývačke, pretože ešte neuplynul „potrebný čas“, aby som za ňou mohla ísť. Po hodine som za ňou prišla, nakojila ju a v momente zaspala. Už som ju nikdy takto trápiť nechcela. Napriek tomu som to skúsila ešte cez deň, či v tom nebude náhodou rozdiel. Nebol. Stačilo. Čítala som o tom tiež jedno pravdivé prirovnanie. Predstavte si, že plačete. Určite k tomu máte nejaký dôvod a miesto chápavého prístupu vás zatvoria do miestnosti. Nikto sa nebude o vás zaujímať, a to len preto, aby ste sa naučili neplakať…

Posledný „pokus“, ktorý sme spáchali bol, že sme postieľku presunuli do detskej izby v domnení, že teda možno ju v noci my budíme keď sa otáčame a keď bude sama, snáď bude aj lepšie spať. Ale jediné, čo mi to prinieslo bolo, že som namiesto otočenia sa a nakojenia musela behať v noci cez celý byt do detskej izby. Netrvalo dlho a postieľka šla naspäť a všetko sa vrátilo do starých koľají s tou zmenou, že Sabínka spala vyslovene iba s nami v posteli, pretože som sa bála, aby v noci z prisunutej postieľky nevypadla ak by si sadla či postavila sa.

Vždy som hovorila, že budem kojiť do roka. Zdalo sa mi to tak akurát. A preto keď už mala Sabínka niečo vyše roka, začali sa zbiehať všetci „radcovia“, ktorí radili, aby som ju už odstavila, že to preto sa budí, lebo ju stále kojím a ja som to v jej 15 mesiacoch naozaj urobila. A viete čo sa zmenilo? Nič…A čo nasledovalo potom vám napíšem zase niekedy inokedy :)…

(sponzorované)

Momentálne je typická sychravá jeseň a navyše všade vôkol nás zúri koronavírus. Všetci sme teda v období, keď sa snažíme chorobám vyhnúť alebo už s chorobou bojujeme. A tak som sa rozhodla, že napíšem niečo (nielen) o detských chorobách, ako sme s nimi bojovali my a ako sa im snažíme vyhýbať…

Prvá choroba…

Toho som sa veľmi bála. Kedy to príde? Ako to bude prebiehať? Budem vedieť čo mám robiť? Kedy mám ísť k lekárovi? Pamätám si to však celkom presne. Bola tiež sychravá jeseň a ja som dostala dosť veľkú nádchu. V obave, aby to nechytila odo mňa aj Sabínka, bola som si v lekárni prvýkrát v živote kúpiť rúško (to som ešte netušila, že o dva roky to bude must have výbava). Snažila som sa teda po byte chodiť v rúšku, najmä pri kojení, keď bola pri mne najbližšie. Ale teda neviem, či som ho nasadila neskoro alebo sa tomu jednoducho nedalo zabrániť ale bolo to presne v deň Sabínkiných prvých menín, keď som si všimla, že má červené očká a plný nos. Intuitívne som siahla po odsávačke hlienov (po slovensky sopľov :D). Na trhu je ich toľko, že som nevedela, ktorú kúpiť ale ohúrila ma tá, ktorá sa dá napojiť na vysávač. To predsa musí byť pecka, nemusím tie sople ťahať do seba ale odsaje to vysávač. Tak som kúpila odsávačku Ceumed. Realita však bola taká, že som ju na vysávač napojila asi raz. Prvý a posledný. Prečo? No celá tá procedúra s ťahaním vysávača a hlavne odsávať treba často aj v noci a to som si naozaj nevedela predstaviť ako v tom panelákovom tichu zapínam vysávač. Takže už iba bez vysávača. Prvý soplík sme teda zvládli iba s pomocou odsávačky a v noci s vyvýšením postieľky, aby soplíky stekali.

Ďalšia moja nočná mora bola prvá teplota. Sabínka mala zvýšenú teplotu prvýkrát po očkovaní. Je to bežné a preto ma to až tak nevystrašilo. „Skúsené matky“ mi poradili nakúpiť čípky (teda vraj spisovne čapíky ale ja to poznám celý život ako čípky, prepáčte :D) a sirup, a tak som sa cítila pripravená. A myslím, že som aj bola. Čípok zabral a teplota klesla. Odvtedy sme s teplotou v spolupráci s čípkami už párkrát bojovali a, chvalabohu, vždy úspešne. Naša pediatrička nám však poradila jednu vec – liek od teploty dávame až keď teplota vystúpi nad 38 stupňov Celzia. Dovtedy telo s chorobou bojuje a nie je správne hneď pri 37 stupňoch nasadiť lieky. A ešte som sa dozvedela jednu fintu – štandardne je na čípkoch napísané, že sa smú používať každých 6 hodín. Keď však striedate dve rôzne účinné látky, môžete ich vystriedať aj po 4 hodinách. Konkrétne mám na mysli Paralen, kde je účinná látka paracetamol a Nurofen, kde je účinná látka ibuprofén. Niekomu tiež vyhovuje sirup, ten sa ale od teploty u nás veľmi neosvedčil, nakoľko to v polospánku nikdy celé nevypila.

Okrem soplíkov a teploty sme si „vyskúšali“ už aj kašeľ. Suchý aj vlhký, dusivý aj taký, z ktorého sa Sabínka až povracala. Lieky na kašeľ som vždy konzultovala aspoň telefonicky s pediatričkou, pretože nemám istotu v tom, či tie kašle viem od seba dobre rozoznať. Ale čo je dôležité, že sme popri klasických liekoch vždy skúšali aj „babské rady“. Mne ako dieťaťu mama dávala pri kašli na lyžicku maslo s medom. Nechutilo to bohvieako ale keďže Sabínka nemá problém na raňajky jesť iba samotné maslo, chutilo jej to. Ďalší recept by som ja do úst nikdy nedala, pretože mi je na vracanie už len z tej vône. Ale vraj to veľmi pomáha. Cibuľový sirup. Harvey ho často robieval aj sebe, tak sme ho vyskúšali dať aj Sabínke a čuduj sa svete aj to jej chutilo! Pre tých, čo to nepoznajú, stačí iba nakrájať cibuľu a zasypať ju cukrom. Cibuľa pustí šťavu a tú potom dávame chorému.

Ako posilňujeme imunitu?

Z klasických vitamínov Sabínka ešte stále užíva vitamín D a okrem toho sa to snažíme veľmi nepreháňať s opatrnosťou. Ako to myslím? Napríklad s čistotou. Nežijeme v sterilnej domácnosti. Ako by sme aj mohli, veď máme psa, ktorý pĺzne a chlpy sa u nás vyskytnú hocikde. Nepreháňame to ani s obliekaním. V lete sa kúpeme v banskoštiavnických tajchoch. Stretávame sa s inými deťmi. Navštevujeme krúžok v detskom centre. Chodíme veľa von, na detské ihriská a myslím si, že Sabínka má dosť pohybu. Takže snažíme sa to riešiť a podporovať skôr takto „prirodzene“. A tiež sa samozrejme snažím, aby mala Sabínka každý deň dostatok zeleniny a ovocia.

Nikdy som sama nejaké výživové doplnky nebrala, pretože sa poznám a určite by som ich nedokázala brať pravidelne (tak ako mi márne každý deň svietila na mobile pripomienka „D vitamín“, ktorého mám vraj žalostne málo, až kým mi ju Harvey nezrušil, že to aj tak nemá význam :D) a tým pádom neviem, či by to malo nejaký účinok. Ale budem sa snažiť na tom pracovať :). Bola som však milo prekvapená, že okrem štandardných „marťankov“, ktorých som poznala z reklamy je už možnosť dostať na trhu aj čisto prírodné výživové doplnky pre deti, po ktorých by som vám určite odporúčala siahnuť ak ste aspoň z časti tiež „eko bio raw matka“ ako ja :D. Objavila som značku Terezia, ktorú vyrábajú naši českí bratia, a ktorá ponúka viacero 100% prírodných produktov na podporu imunity detí či dospelých. Zo všetkých spomeniem najmä sirup Hliviačik, ktorý má naozaj 100% prírodné zloženie a obsahuje iba jablkovú, hruškovú a rakytníkovú šťavu a prášok hlivy ustricovitej.

Takže možnosti sú. Také či onaké. Každý si môže vybrať čo mu vyhovuje. A myslím, že sa všetci v jednom zhodneme, že posilňovanie imunity je v týchto časoch mimoriadne dôležité. Ak ste sa dočítali až sem, som rada a všetkým vám prajem, aby ste ostali zdraví.

Už dlhšie som nič nenapísala, hoci témy by boli. Ale keďže bolo tento rok také zvláštne “slovensko-dovolenkové” leto a ja som 3 týždne strávila u svokrovcov v turisticky obľúbenej Banskej Štiavnici, rozhodla som sa spísať pre vás tipy, kam s deťmi v tomto meste a okolí. A nie, nebudete čítať o pamiatkach, ktoré vám hneď google vypľuje 😀
Skôr než začnem, chcem vás upozorniť, že toto naozaj nebude o tom, čo by ste mali vidieť v Banskej Štiavnici ale o tom, ako môžete spojiť príjemné s užitočným, aby sa aj najmenšie deti zahrali a rodičia si oddýchli. Začnem teda hneď topkou v BS, a to je:

HOPLANDIA

Keby som toto miesto mala tak laicky opísať, tak je to veľká budova, ktorej prízemie tvoria všelijaké preliezky a tobogány pre deti asi od 3 rokov ale zároveň tam nájdete aj odrážadlá či kuchynku pre menšie deti. Naša Sabínka sa tam zahrala. 

Na druhom poschodí je pekný moderný detský kútik so šmykľavkou a kadejakými stavebnicami a montessori hračkami a najväčšou peckou – magnetickou stenou! Tá bavila aj mňa :D. Hneď pri detskom kútiku je kaviareň, čiže si v kľude pijete kávičku a zároveň vidíte na dieťa. A nedávno sa vonku otvoril aj areál a dopravným ihriskom, kde sa tiež môžu deti (aj rodičia) vyšantiť :).

Okrem tohto je tu priestor aj na detské párty a čo sa mi ešte veľmi páčilo bolo, že na toalene bol nočník aj “sedátko” na záchod. Čiže tu radi privítajú aj tých najmenších. Preto toľko zdôrazňujem, že je to vhodné aj pre najmenších, pretože brat s ročnou dcérkou boli nedávno v Štiavnici ubytovaní a pani z penziónu im povedala, že to pre ich dcérku ešte nebude, s čím ja nesúhlasím. Ako môžete vidieť, sú tam aj hračky pre najmenších, tak preto s tým nesúhlasím. No a napokon, pre deti do 2 rokov je to zdarma, takže nemáte čo stratiť keď tam zavítate:).

Penzión na kopci

Táto reštaurácia možno nie je na prvý pohľad TOP štiavnická atrakcia ale ak sa chcete dobre najesť s malým dieťaťom, za mňa je to jednoznačne najlepšia voľba! Je to reštaurácia s najkrajším výhľadom! Z jednej strany na Kalváriu, z druhej strany z terasy na mesto. Pred reštauráciou je obrovské parkovisko, čo je v Štiavnici už naozaj rarita a hneď potom ako vystúpite z auta vás privíta pekné detské ihrisko.

Ale tá najväčšia výhoda je, že v reštaurácii máte možnosť sedieť priamo vo veľkom detskom kútiku! Neviem ako ostatní rodičia, ale my sme momentálne vo fáze, že sa nevieme v nijakej reštaurácii najesť bez toho, aby sme Sabínku po chvíli nemuseli naháňať. A detský kútik je pre nás vykúpenie. Hlavne ak poruke nemáme nejakú aupairku v podobe svokry či sestry :D.

Kaviareň DIVNÁ PANI

Tak toto je klasické lákadlo pre turistov. Ja vlastne ani neviem prečo sem turisti radi chodia. Možno kvôli názvu, alebo kvôli tomu, že je naozaj „divne“ zariadená alebo kvôli najrozsiahnejšiemu menu, aké som v akejkoľvek štiavnickej kaviarni čítala alebo kvôli veľkému výberu koláčov…Ktovie. Každopádne je tam takmer vždy plno. Ja som tam išla prvýkrát tiež preto, lebo Google písal, že to treba vidieť. A páčilo sa mi tam.

Potom som tam však pár rokov nebola, a teraz som sa tam vrátila aj so Sabínkou. A zistila som, že je tu opäť úžasný detský kútik, v ktorom sa tiež v podstate dá sedieť a vidieť na dieťa. Jediné mínus (aspoň pre mňa ako rodiča akčného dieťaťa) je to, že hneď pri kútiku sú schody, ktoré vedú na WC. A že to teda našu Sabínku sakra láka! 😀

Takže milí milovníci Slovenska a Banskej Štiavnice, verím, že tieto tipy vyskúšate, prípadne mi pošlete nejakú recenziu ako sa vám páčilo 🙂

Nikdy som nebola nejaký milovník čítania či knihomoľ ale keď ma niečo zaujalo, vedela som knihu „zhltnúť“ aj za víkend. Čo je na moje pomery extrémna rýchlosť. Myslím, že pred pôrodom to bola naposledy kniha Päť jazykov lásky (tú mimochodom odporúčam do každého páru či manželstva. Až som ústa otvárala ako som nás tam oboch našla! Ak chcete, kľudne vám požičiam.) a potom bolo dlho ticho.

Zrejme mi nebolo dopriate čítať si knižky po večeroch, keďže Sabínka v noci nespala (a stále nespí poriadne ale o tom v inom článku) a zrejme mi nebolo dopriate čítať ani knižky cez deň, pretože jej spánok bol najmä v kočíku a kočík sa musel vždy hýbať. Naozaj som to skúšala ale jednou rukou tlačiť kočík a druhou rukou čítať knihu som nevedela celkom dobre skoordinovať s tým, aby som dávala pozor na cestu :D.

Prišli však isté okolnosti, ktoré ma „prinútili“ siahnuť po nejakej knižke. Tou prvou, ktorá mi zásadne pomohla v mojej novej roli rodiča bola knižka Rozvíjej se děťátko. Ako som sa k nej dostala? Sabínka mala trošku problém so záklonom hlavičky. Keď sme ju držali zvislo na rukách, veľmi sa nám zakláňala. Riešila som to aj u doktorky a odporučili nám kojeneckú gymnastiku a vojtovu metódu. Nič príjemné. Ale ako sa hovorí, že všetko zlé je na niečo dobré, aj toto nás asi malo niečo naučiť. A síce ako manipulovať s bábätkom, a že všetko má svoj čas. Tak by som asi zhrnula to, čo som si najviac z tejto knižky odniesla. Je v nej pekne opísaný psychomotorický vývoj dieťaťa, konkrétne rozvoj sluchu, sociálny a citový vývoj, rozvoj zraku, rozvoj hrubej a jemnej motoriky, rozvoj reči a rozumový vývoj dieťaťa. V každej časti sa dozviete, ako má v tej danej oblasti bábätko mesiac čo mesiac napredovať. Asi najužitočnejšie pre mňa bolo ako držať bábätko. Možno vám to príde smiešne, že to predsa viete, že treba držať hlavičku a podobne ale omyl! Koľkí z vás vedeli, že sa neodporúča držať bábätko vo zvislej polohe do 9. mesiaca, pretože má ešte ťažkú hlavičku, ktorá mu tlačí v tejto polohe na chrbticu? A koľkí z nás to robia. A tu môžete vidieť aj nejaké ďalšie správne a nesprávne polohy, ako držať bábätko.

Kniha je primárne je určená pre rodičov dieťaťa do jedného roka a ja ju naozaj vrelo všetkým odporúčam. Na moje odporúčanie si ju zaobstarali už dve mamičky. Budem rada, keď ich bude viac a zároveň bude viac aj spokojných a zdravých bábätiek 🙂

Druhá, myslím, že oveľa známejšia kniha, ktorá sa mi, bohužiaľ, dostala do rúk trochu neskôr ako mala je Psychológia pre milujúcich rodičov. Asi ju mnoho z vás už pozná alebo ste o nej minimálne počuli. Krásne opisuje, ako sa dajú prežiť „krízy“ rodičov náročnejších bábätiek bez použitia drastických metód, ktoré počúvame od našich rodičov, ako sa správať k bábätku, aby sme z neho vychovali šťastného človeka a mnoho ďalšieho a zároveň všetko podložené výskumami. Je určená pre deti do jedného roka, preto som písala, že sa mi dostala do rúk neskôr (Sabínka mala asi 15 mesiacov) ale našla som si tam predsa to, čo ma zaujímalo. U nás je to jednoznačne téma spánku, ktorú sa vám chystám samostatne napísať v inom článku a možno aj v dvoch. Táto knižka mi pomohla pochopiť napríklad to, že každé dieťa vie prespať celú noc v inom veku a ja to nijakou zaručenou metódou neviem urýchliť. Takže stále čakám :D. Ale teraz vážne. Ak si nie ste istí, či to, čo vám hovorí okolie je zároveň aj správne pre vaše bábätko, ak sa pri niečom, čo robíte so svojím bábätkom necítite komfortne a vo vnútri vás to zraňuje a máte pocit, že ste zlá mama, prečítajte si túto knižku. Netreba celú. Vyberiete si kapitolu, ktorá vás zaujíma. A tu je niečo pekné, čo som si poznačila a chcem sa s vami o to podeliť:

Posledná knižka nie je taká echt mamičkovská ale tiež veľmi známa. Volá sa Najděte si svého marťana. Keby som v skratke mala povedať, o čom je knižka, tak o psychológii seba samého. Okrem toho je v nej však kapitola venovaná špeciálne deťom a ich vzťahu s rodičmi. O tom, ako je dôležité všetko podstatné deti naučiť do ich šiestich rokov, o tom, ako je dôležitý vzťah matky s dieťaťom a mnohé ďalšie. Ja som si z nej vzala to, že by som sa mala Sabínke viac venovať. Menej „lacnej“ zábavy – obchodné centrá, televízia, mobil a viac skutočných zážitkov. Viac lásky, pretože lásku mamy dieťaťu nikto nikdy nenahradí. Pripájam malú ochutnávku:

Aj keď všetky tieto vyššie spomínané knižky mi v mnohom pomohli, zároveň som v každej našla niečo, s čím som nie úplne súhlasila. A to je v poriadku. Každá mama vie, čo je pre jej dieťa najlepšie a žiadna kniha nie je recept na všetko. Budem rada, ak vás tento článok inšpiroval alebo mi prípadne odporučíte nejaké ďalšie knižky. Najbližšie mám v pláne Klub nerozbitných detí a Krotitelia displejov.

Jedlo. Potreba jesť. Jedna z najzákladnejších potrieb človeka, ktorá sa zdá taká prirodzená. A predsa to niekedy môže byť kríž. Tak to bolo bohužiaľ aj v našom prípade…

Je všeobecne známe, že kojené (zámerne nepoužívam slovo „dojčené“, lebo sa mi nepáči) deti by sa mali začať prikrmovať od ukončeného 6. mesiaca a nekojené od ukončeného 4. mesiaca. Zdalo sa mi to také ľahké. S kojením som po prvotnom nemocničnom strese, chvalabohu, problémy nemala a rovnako som si to predstavovala aj s prvými príkrmami. Trošku som však dostala „facku“, keď mi doktorka na jednej z poradní povedala, že mám začať prikrmovať už od 4. mesiaca. Respektíve začať dávať ochutnávať. Zdalo sa mi to skoro, ale keďže naša pediatrička má moju úplnú dôveru, nemala som prečo to odkladať.

Nastal teda deň, kedy Sabínka ukončila 4. mesiac a ja som jej po porade so skúsenejšou matkou pripravila ako úplne prvý chod cuketu. Možno sa čudujete, lebo bežne sa začína s mrkvou ale mne dávalo zmysel dať jej niečo menej sladké, aby si na sladké hneď nezvykla. A hádajte čo? Vyprdla sa mi na to :D. Trošku oblizla ale inak len vypľúvala. Nevadí, hovorila som si, veď také sú všetky začiatky. No, nie sú. Všetky deti kamarátov a známych, ktoré sa narodili po Sabínke jedli všetko hneď od začiatku :(. Ale nevadí, bola som odhodlaná bojovať a každé jedlo som jej dávala tri dni ochutnávať (rozumej každý deň som jej varila čerstvé, nedávala som jej trojdňové jedlo), aby si zvykla a postupne som pridávala ďalšie a ďalšie, skúšala rôzne kombinácie ale výsledok bol stále rovnaký. Zjedla maximálne 5 lyžičiek. Zo začiatku som jedlo vážila, aby som vedela, koľko zjedla ale neskôr som prestala, pretože som z toho bola viac a viac smutná. Výsledky boli totiž 20-50 gramov. Jediný aký taký krátkodobý úspech som zaznamenala pri špenáte (ktorý mimochodom teraz vôbec nechce :D), ktorého zjedla hádam aj 80 gramov v čase keď mala asi 8 mesiacov. Jedlo som mixovala ponorným mixérom a neskôr som si zaobstarala toľko ospevovaný Avent mixér 2v1. Je to dobrá pomôcka, akurát ja som ho začala používať už dosť neskoro, keď už nebolo treba Sabínke jedlo mixovať ale stačilo popučiť a tiež vidím ako nevýhodu umývanie. Do našej mini kuchyne sa umývačka nevošla a poviem vám, to ručné umývanie mixéru každý deň mi dávalo zabrať. Tak som sa ho asi po polroku zbavila 😀

Zaviedli sme tiež večerné kaše, kde sme s Harveym skákali dva metre keď zjedla 10 lyžičiek. A keď sme už pri tých kašiach, ak vás náhodou zaujíma, aké kaše. Tak vyzeralo to tak, že najprv som začala ryžovou. Samozrejme, chcela som si ju pripraviť doma z rozvarenej ryže. Aj sa mi to podarilo, ale veľmi rýchlo som pochopila, že s varením kaše sa mi nechce každý večer zabiť toľko času a hľadala som alternatívy. A našla som. Nechcela som žiadnu kašu, v ktorej je niečo, čo tam byť nemusí. Pýtate sa čo? Pozrite si zloženie. Takmer v každej detskej kaši je palmový tuk alebo cukor. Naozaj to tým deťom treba? Ja myslím, že nie. Našla som teda kaše, v ktorých nebolo nič, čo by ma vyrušovalo a v podstate sme pri nich ostali až doteraz. Papáme teda najmä kaše od značky Ravita. Ryžová, ovsená a kukuričná sú favoriti :). V poslednej dobe som ich však nejako ťažšie zháňala v kamenných obchodoch a zistila som, že celkom dobrou náhradou sú aj tieto kaše z DM-ky. Teraz sa predpokladám niektorí zhrozíte (rovnako ako aj niektorí členovia našej rodiny či známych), že čo som to za biomatku, keď chúďaťu dieťaťu dávam takéto niečo, že to nemá chuť a milión ďalších dôvodov. Ja však mám iný názor. Od malička jej to chutí, tak prečo to meniť? Nebojte sa, ten cukor jej neutečie. Hlavne, ak bude po mne, ha ha ha :D. Ale samozrejme, časom sa to vyvíjalo a pridávala som do kaše kúsok masla a buď ovocie alebo ovocnú výživu, pričom sme zostali vlastne dodnes. A vo vážnych krízach nás vedia zachrániť aj ovsené vločky rozvarené vo vode :). Na záver k týmto kašiam ešte dodám, že Sabínke dávam výlučne nemliečne kaše. Dôvod? Spočiatku to bolo tým, že som ju kojila a nechcela som jej dávať zbytočne umelé mlieko a zarábať kašu s mojím mliekom som si nevedela predstaviť, pretože jediná účinná odsávačka bola Sabínka :D. A teraz už síce nekojím ale príde mi to už veľa mlieka, keďže po kaši má ešte pred spaním mlieko vo fľaške.

Ale späť k nášmu boju. Pri každej poradni som vyplakávala doktorke, že už neviem, čo mám robiť, že som zúfalá. Jej rada bola však vždy rovnaká: „Stále skúšajte.“ Do ovocia som vkladala viac nádeje ako do zeleniny a mäsa ale ani to nebola žiadna sláva. Potom som začala skúšať aj kupované výživy, a tam som zbadala trošku zvýšený apetít. Predovšetkým túto mala veľmi obľúbenú:

A tak som mala aspoň akú takú záchranu pred umretím od hladu. Keďže je v nej aj ovocie aj zelenina, dala sa použiť aj ako obed, desiata či olovrant :D. Ale nie, samozrejme, že kojenie vyhrávalo na plnej čiare. Neskôr mi však doktorka nasadila chrobáka do hlavy, pretože povedala, že mám prestať kojiť cez deň, že potom Sabínka začne jesť, pretože doteraz sa vraj spoliehala na mlieko. Nevedela som si to predstaviť. Čo ju mám nechať o hlade? Veď mi už naozaj nič nebude jesť. Ale keďže som bola už naozaj zúfalá, začala som postupne skúšať a obmedzovať a trvalo to asi mesiac a jedného dňa akoby uťal a ona zjedla celú babkinu polievku! Naozaj to bolo tak! Bol to zázrak! No dobre, myslím, že tajomstvom úspechu mohla byť soľ a vegeta, ktorou babka nešetrí, ale účel svätí prostriedky ako sa hovorí :). A od toho dňa začala Sabínka celkom pekne papať. Aj jedlá bez soli a vegety :D. Takže, ak sú medzi vami nejaké zúfalky ako som bola aj ja, nezúfajte, všetko je možné! Amen.

Kakanie. Normálne. Bez okolkov. Bez všelijakých „slušných“ pomenovaní. Všetky deti kakajú. A všetky matky túto tému chtiac či nechtiac rozoberajú. To, do čoho deti kakajú, už rozoberajú menej. Mne to ale príde ako podstatná vec, preto ak pre vás nie sú všetky plienky iba „pampersky“, čítajte ako sme sa s tým vysporiadali my…

Skôr než som otehotnela, poznala som dva druhy plienok. „Pampersky“ – rozumej všetky jednorazové plienky a látkové plienky. Prišiel však deň D a ja som si potrebovala nakúpiť plienky do pôrodnice. A nastala dilema aké. Povedala som si, spýtam sa nejakej inej skúsenej mamy (pozdravujem Kika :)) a tá mi poradila Pampers premium care. Že sa osvedčili a nemajú s nimi žiadny problém. Tak som teda nakúpila. Tiež sme s nimi nemali žiadny problém. Bola som dokonca uchvátená, že existuje niečo ako „signalizačný pásik“, ktorý svojím sfarbením namodro signalizuje pocikanú plienku.

Harvey však už počas tehotenstva rozprával, že by chcel používať látkové plienky. Predsa len, že je to ekologickejšie. A ja som síce súhlasila ale stále som sa tomu vyhýbala, pretože sa mi to zdalo komplikované. To som však ešte nevedela, že „látkovanie“ dnes už neznamená iba používať tie klasické štvorcové biele látkové plienky. Je to vlastne nosenie pekných farebných nohavičiek, do ktorých podľa svojho uváženia či potrieb bábätka vkladáte buď látkovú plienku alebo inú vkladačku alebo dokonca existujú nohavičky tzv. „AIO“, ktoré sú all in one a teda nepotrebujete žiadnu vkladačku. Tiež ma prekvapilo, že sa už nemusia vyvárať ako to robili naše mamy ale stačí ich oprať v práčke. Tak si to teda Harvey naštudoval a jedného dňa prišiel s takýmito všakovakými plienkami domov, aby som ich vyskúšala dať Sabínke. Mala vtedy tuším asi dva týždne.

Ja síce fandím tomu, že sú ekologické ale rozhodla som sa ich používať na striedačku s „pamperskami“ a iba vtedy, keď sme doma. Vonku mi to nepríde jednoducho praktické. A keďže sme so Sabínkou trávili (a stále trávime) veľa času mimo domu, naše používanie látkových plienok vs. pampersiek bolo asi 30:70. Ale dobre, hovorila som si, že lepšie ako nič.

Neskôr som v obchode (v Yeme) zbadala, že nejaké jednorazové plienky o sebe tvrdia, že sú ekologické. Boli to plienky ECO by Naty. Pre mňa niečo nevídané. Zistila som, že sú nielen šetrnejšie k životnému prostrediu ale aj k pokožke bábätka. A čo ma najviac dostalo bolo, že vôbec nepáchli ako pampersky. Prirovnala by som to asi k parfumovanej vložke. Proti gustu žiadny dišputát ale myslím si, že telu je prirodzenejšia tá neparfumovaná (alebo žiadna ha ha ha :D). Takže sme vyskúšali a vyzeralo to fajn. Čo ma však nakoniec odradilo od ich používania bola trochu vyššia cena.

Onedlho na to som zistila, že aj v DM-ke majú nejaké „zdravé plienky“ a ešte majú aj pekný dizajn. Boli to celkom známe Kolorky. Tiež sme vyskúšali ale nejako Sabínke veľkostne nesedeli a viackrát ich aj precikala. Nedávno sme ich skúšali znova ale žiadne zmena. Škoda, do tretice už asi skúšať nebudeme.

Medzičasom sa na trhu objavili plienky Pampers Pure, ktoré o sebe tvrdia, že sú tiež ekologické. Tak som tiež vyskúšala. Výsledok? Stále mi na nich niečo smrdí. Takže ani tieto ma nepresvedčili.

No a nakoniec mi jeden môj kamarát odporučil stránku www.bezvaplienky.sk (čo mi pripomína, že musím objednať plienky :D). A tým sa mi otvoril úplne nový svet :D. Ale nie. Len som tam objavila naše osudové plienky. A síce plienky Baby Charm. Plienky, ktoré sú ekologické, nesmrdia, sú cenovo celkom zvládnuteľné a čo ma najviac prekvapilo, že sú veľmi tenké, čiže v prebaľovacej taške alebo hocikde inde nezaberajú veľa miesta. Tieto používame dodnes a sme veľmi spokojní.

Na okraj ešte spomeniem celkom populárne plienky Lupilu z Lidla. Tie sme vyskúšali v čase núdze, keď neboli na výber iné a nemôžem povedať nič zlé. Prekvapivo nesmrdia a vyzerá, že aj savosť majú dobrú ale nie sú to jednoducho naše osudové plienky :D.

A keď už sme pri plienkach, s nimi celkom úzko súvisia aj vlhčené obrúsky. Začínali sme klasicky s „pampersovými“. A vydržalo nám to asi mesiac. Potom Harvey niekde vyčítal, že by sme mohli začať používať aj ekologickejšie riešenie a objavili sme Perlan. A to vám poviem je jedna pecka! Budem citovať konkrétne z popisu na stránke:

„Perlan je netkaná textília s atestom pre styk s detskou pokožkou. Je hojne využívaný v českom zdravotníctve. Možno ho prať v práčke bez toho, aby sa poškodil. Až ho nebudete potrebovať na umývanie detskej pokožky alebo ako utierku, podbradník, podložku či uterák, môžete ho využiť ako veľmi savú handričku na umývanie riadu alebo okien. Perlan je ľahko ekologicky odbúrateľný, takže ho po použití vyhoďte napríklad na kompost a počas niekoľkých týždňov sa rozloží. Netkané textílie v poslednej dobe stále viac nahrádzajú klasické textílie vo všetkých odvetviach, kde sa kladie veľký dôraz na hygienickú nezávadnosť a ľahkú ekologickú likvidáciu.“

Ja osobne si myslím, že je to určite zdravšie ako parfumované vlhčené obrúsky a zase ďalšia chémia na pokožku bábätka. Stačí len nastrihať, prípadne už kúpiť nastrihané a namočiť do vody. A môžete ich aj spláchnuť do záchoda či dokonca oprať a použiť viackrát. Šetrí prírodu a vašu peňaženku rozhodne tiež. Niekto mi teraz môže argumentovať, že je to nepraktické na cesty. Myslím, že sa to dá skĺbiť a zobrať si navlhčené perlany do nádobky, kde tak rýchlo nevyschnú ale áno, ja tiež nie som iba jednostranne zameraná a v kočíku používam vlhčené utierky Waterwipes, ktoré obsahujú 99,9% vody a sú bez chemikálií. Páči sa mi balenie po 10 ks, pretože mi zbytočne nezaťažujú tašku ku kočíku, ktorú mám aj tak vždy plnú.

Takže toľko o kakaní. Ak vás zaujíma „látkovanie“ a máte v tom ešte chaos, odporúčam pozrieť sa TU a zároveň vám so všetkým ochotne pomôžu na FB stránke Nosíme látkové plienky. Všetky linky z dnešného článku vám uložím do sekcie Tipy na dobré vychytávky a ak vás hocičo ohľadom kakania, plienkovania a utierania zaujíma, kľudne sa ma spýtajte :).

Pôvodne som chcela písať na úplne inú tému ale keďže sme tu nedávno mali (údajne) najkrajšie sviatky roku, zmenila som názor. Vianoce s bábätkom totiž už nikdy nebudú ako tie, ktoré ste zažili predtým. Neveríte? Skúste si prečítať nasledujúce riadky…

Vianoce som odmalička milovala. Také to príjemné napätie, či bude pod stromčekom to, čo som si vysnívala, či sa budú mojim blízkym páčiť darčeky, ktoré som im kúpila a potom tie koledy doma a maminých milión druhov koláčov, z ktorých som aj tak vždy vyjedala len asi tri druhy a zvyšok sme povinne museli dojedať pomaly do februára :D. Každý rok som mala pocit, že som sa premenila na 10-ročné dieťa, a že všetko, čo sa okolo mňa chystá, sa chystá pre mňa, pre moje potešenie. Viem, znie to trocha egoisticky ale vysvetlím. Jednoducho som mala (a stále mám) z mojej mamy pocit, že robí všetko tak, aby som sa tešila presne tak, ako keď som bola malá. Aby tie Vianoce boli pre nás tým najkrajším dňom v roku, a tiež, aby nás tak trochu spojili. A myslím, že sa jej to darí na výbornú!

Prelomové boli pre mňa Vianoce 2017. Nielenže som ich prvýkrát netrávila doma ale zároveň som už bola tehotná a uvedomovala som si, že už nikdy nebudem tráviť Vianoce ako dieťa, pretože už od najbližšieho roka preberiem na seba úlohu mamy a ja budem tá, ktorá sa bude snažiť vytvoriť tú najkrajšiu vianočnú atmosféru pre svoje dieťa a svoju rodinu.

Skôr, než vám opíšem, ako prebiehali naše prvé a druhé Vianoce, nedá mi nezastaviť sa pri téme „Nákup vianočných darčekov“. Chvalabohu, už pár rokov s Harveym razíme teóriu malých skromných darčekov, takže tým sa mi celá situácia podstatne zjednodušila. Tiež som objavila čaro internetu a podstatnú časť darčekov som vyriešila práve cez internet (a snažím sa zabudnúť ako som na jeden darček čakala ešte po Vianociach a on si spokojne ležal na pošte bez toho, aby sa niekto unúval mi vhodiť do schránky žltý lístok). Bohužiaľ, neskôr prišiel rad aj na také darčeky, kvôli ktorým som musela vyraziť do obchodného centra. Niežeby to bol pre mňa nejaký trest ale…svojím spôsobom aj áno. Nakupovanie mám rada. No odkedy mám pri sebe aj „novú posilu“, je to trošičku o niečom inom. Konkrétne minulé Vianoce nemala Sabínka v tom čase ešte ani 5 mesiacov. A čo také dieťa…Nesedí, nechodí, kojí sa…Tak ale to pre mňa nemohla byť prekážka. Tak som zobrala kočík aj dieťa a išli sme. Polovicu nákupného času som v jednej ruke držala dieťa, v druhej kočík a v tretej nákup :D. Pomedzi to ešte kojiť a prepočítavať, kedy pôjde spať, pretože vnútri by za žiadnych okolností nezaspala. Takže som si povedala nikdy viac.

A teraz k tým Vianociam. Prvé Vianoce s bábätkom som si predstavovala v úzkom kruhu. Iba ja, Harvey a Sabínka (a Domko samozrejme). Chcela som si naplno užiť so Sabínkou jej prvé Vianoce. Áno, viem, že ich ešte nevnímala, pretože v tom čase mala iba necelých 5 mesiacov ale ja áno a chcela som si to pamätať navždy. Preto som sa zdráhala tráviť ich mimo domu, kde nebudem môcť na všetko dohliadať a nebudem tým pravým tvorcom Vianoc ale iba ich účastníkom. Nakoniec sme sa však rozhodli, že ich strávime u Harveyho rodičov. Je pravda, že Sabínka mi v tom čase dávala dosť zabrať (hlavne v noci) a to, že som vo finále nemusela chystať štedrovečerné jedlo asi tiež dosť zavážilo, a tak sme teda všetci traja (štyria) boli hosťami a ja som prvýkrát nahliadla do toho, ako sa Vianoce slávia v inej rodine. Sabínke sme obliekli krásne šaty, urobili sme si krásne fotky a tešili sme sa, že sme sa všetci pričinili o to, aby mala svoje prvé Vianoce naozaj krásne. Týmto všetkým zúčastneným ešte raz ďakujem.

Tento rok bol v nakupovaní veľmi podobný, akurát sa na mňa zvyšujú požiadavky, pretože každý člen rodiny už nečaká odo mňa iba radu, čo kúpiť Harveymu, (čo každý rok netuším ani ja) ale najmä čo kúpiť Sabínke. Preto si dávam do budúcich Vianoc predsavzatie, že si to začnem písať skôr než sa ma niekto opýta (opovážte sa skôr ako v decembri! :D). Ale aby som sa vrátila k meritu veci. Darčeky sa riešili viacmenej osobne, iba zopár sme kúpili cez internet, nákupy so Sabínkou boli však o niečo iné. Už chodí, nekojí sa, spí iba raz za deň…Jeden by si myslel, že to teda bolo jednoduchšie. No, ako sa to vezme. Nákupné centrá totiž na tieto maličké deti nezabúdajú, a potom nás na polhodinu zablokuje niečo takéto:

Jasné, je to milé, len keď si spotená ako prasa, máš milión tašiek, kočík (lebo veď dlhá cesta a zároveň tam môžeš napchať aj časť nákupov) tak ti to až tak super nepríde. Ale nevadí, zvládli sme aj tento rok. Obávam sa, že bude horšie. Zatiaľ sa mi ešte o zem nehodila :D.

Tieto (druhé) Vianoce som tiež chcela sláviť u nás doma. A všetko tomu aj nasvedčovalo. Ale čím viac sme sa o tom s Harveym (ne)rozprávali, tým ma nahlodávali pochybnosti. Myslím, že rozhodnutie prišlo vo chvíli, keď som si uvedomila, ako po štedrej večeri prídu k mame domov obaja moji súrodenci s rodinami a budú sa spievať koledy a ja budem niekde úplne inde a „sama“. Povedala som si teda, že ukážem Sabínke ako vyzerajú Vianoce, ktoré si pamätám odjakživa a išli sme na Vianoce k mojej mame. Bola som veľmi zvedavá, ako sa jej budú páčiť darčeky, ako si ich bude rozbaľovať a aká bude prekvapená a viete čo? Nič :D. Jediné, čo ju zaujímalo bol ten zvonček, ktorým mama zazvonila, aby nás zavolala k stromčeku :D. Darčekov bolo asi tak milión, a preto by som aj touto cestou chcela poprosiť všetkých členov rodiny, ktorí toto budú čítať, aby nabudúce s kľudným svedomím kúpili iba jeden darček. Naozaj to stačí :).

A čo dodať na záver? Asi, že Vianoce budú pre vás každý rok také, aké si ich urobíte. A je jedno kde ste a s kým ste. Dôležité je, ako sa tam cítite. Prvýkrát som si tento rok naplno uvedomila, že „šťastné a veselé“ by nemali byť len fráza. Vianoce také majú byť. Stres a hádky si nechajme na iný deň v roku. Tento jediný si nenechajme nikým a ničím pokaziť. Vnímajme ho tak, ako keď sme boli deti. Tešme sa tak, ako keď sme boli deti. Takže odkedy mám titul mama, ktorý zo mňa urobil (spolu)tvorcu Sabinkiných Vianoc, dávam si záležať na tom, aby boli pre ňu naozaj ŠŤASTNÉ A VESELÉ!

Téma nosenia detí, špeciálne novorodencov pomaly ešte v pôrodnici je v dnešnej dobe veľmi aktuálna. Naše mamy a staré mamy krútia hlavami, boja sa o deti, či sa im nepokazí chrbtica, nestŕpnu nohy, nezadusia sa…Na druhej strane matky, ktoré si ani nekúpia kočík a celé dni nosia deti uviazané v šatke či nosiči (prisahám jednu tehotnú som to počula hovoriť). Sto ľudí, sto názorov. Ja som asi niekde v strede týchto dvoch skupín. Ak vás zaujíma, ako som začala nosiť, v čom som začala nosiť ako často a podobne, čítajte ďalej…

O nosení detí som sa niečo viac dozvedela až počas tehotenstva. Mala som vo svojom okolí zopár bábätiek, tak som zisťovala, aký majú k noseniu postoj ich mamy. Niektoré kladný, niektoré nie. Zisťovala som, v čom dieťa nosia a prečo. Dočítala som sa, že existuju ergonomické a neergonomické nosiče. A tu sa trošku zastavím, pretože si myslím, že je to naozaj dôležité vedieť. Aký je v nich rozdiel? Ergonomické nosiče nie sú žiadne „klokanky“, kde dieťa väčšinou doslova visí za rozkrok a je otočené tvárou od nosiaceho. Naopak dieťa je otočené tvárou k nosiacemu a má nožičky uložené do tvaru písmena M. Naozaj to pre dieťa musí byť pohodlnejšie. Ja som si teda po zvážení všetkých pre a proti nakoniec od kolegyne požičala nosič Manduca a ešte jeden, ale ten som vôbec nepoužila a úplne som zabudla jeho názov. Neskôr som dostala ešte šatku z Lidla a cítila som sa pripravená :D.

Po narodení Sabínky som zistila, že ak chcem začať aspoň čiastočne doma fungovať, musím určite siahnuť po nejakom „nosiacom zariadení“. Sabínka bola a je totiž veľmi kontaktné dieťa. Rada sa nosí na rukách a potrebuje cítiť moju a Harveyho blízkosť. Začala som teda viazať tú šatku. Najskôr s plyšákom (pre istotu :D). Preštudovala som návod na obale, návod na youtube, ale teda aj tak sa mi to nejako nezdalo. Hlavne, že som stíhala nechty nalakovať :D.

Sabínku som sa odhodlala do šatky dať až s pomocou laktačnej poradkyne, ktorá ma zasvätila do tajov nosenia. Zrazu som zistila, že šatka, ktorú mám nie je celkom vhodná, a že Sabínku do šatky zrejme sama nikdy nedostanem (pretože teda na toto ja trpezlivosť nemám :D). Potom sme vyskúšali aj manducu, a to bol teda rozdiel! Hopky šupky a Sabínka už v ňom zaspávala. A zvládla som to aj sama! V ten deň som prvýkrát varila. So Sabínkou v nosiči. Spala v ňom 2 hodiny tuším. A ja som zrazu nevedela, čo s voľným časom :D. Nosenie si obľúbil aj Harvey, a tak sa zrazu Sabínka s nami ocitla pri venčení Domka alebo na nákupoch na tržnici.

Časom sa však zo mňa stala náročná nosnica :D. Manduca nebola pre mňa príliš pohodlná. Je to skôr tvrdší nosič. Harveymu to však vyhovovalo. Ja som sa však začala obzerať po niečom inom. A udrel mi do očí krásny nosič slovenskej značky Rischino. Mäkkučký ako šatka, v krásnej neutrálnej sivej farbe. Také niečo som hľadala! Vybrala som sa do predajne Icarry v Bratislave (ktorá už bohužiaľ neexistuje), kde mi ochotne pomohli s vyskúšaním a nastavením a tiež mi ho za poplatok zapožičali na týždeň domov. Hneď som si ho zamilovala a po týždni som si išla kúpiť svoj vlastný. A čo vám tu budem ďalej básniť. Nosím v ňom Sabínku dodnes. Ideálny na uspatie, ideálny do terénu, ideálny na prekonanie choroby či inej nepohody. Vrelo odporúčam.

Sabínka rastie ako z vody a momentálne stojím pred otázkou, ako dlho ešte budem môcť nosiť? Mám pocit, že nosič už začína byť malý a Sabínka už viac a viac chodí sama, takže ho už asi ani nebudeme potrebovať. Áno, je možnosť zakúpiť ešte väčší avšak neviem nakoľko ho ešte využijeme, takže všetko ukáže až čas…Ktovie, možno bude o chvíľu na predaj ak náhodou niekto budete mať záujem :).